O týchto psycho postrehoch.
Ak si smutný alebo nahnevaný. Choď prosím ťa preč a nečitaj to. Ak máš dobrú náladu tak sa na to mrkni. Sú to len také momenty zo života. Tak s úsmevom do toho :-) . S úsmevom to ide.
 
O duchoch
Prišiel za mnou maličký brat. Opýtal sa ma. Existujú duchovia ? Keď som bol malí ja, tiež som ich videl a vedel som, že existujú. Boli v jednom kútiku izby pri kvetinách. Teraz som už na nich asi zabudol a tak som sa pousmial a myslel som si, že mu dám celkom fajn odpoveď. Povedal som mu. Vieš, čo aj Jojo (ďalší brat) ich videl? Až do šiestej triedy. Malinký bráško sa na mňa rozpačito pozrel a opýtal sa. A koľkých ich tam videl ? Ja ich tam mám troch ... Asi by som si mal znova prečítať Malého princa.
 
O sedení
Keď som bol malí chlapec, rodičia mi povedali niečo takéto: Keď uvidíš staršieho človeka stáť v autobuse, pusti ho sadnúť. Neuveriteľne jednoduchá veta. Nebol som možno poslušné dieťa, ale toto som celkom plnil. Išiel som v autobuse a tetuška alebo deduško si mohli sadnúť. Proste som ich pustil a vôbec som o tom nerozmýšľal. Začal som chodiť na strednú školu a robil som to ďalej. Neviem ako dlho to trvalo ale jedného dňa mi kamarát dal takú polootázku-poloodkop: A ty ich púšťaš sadnúť ? Dovtedy som nad tým nerozmýšľal. Nastúpili ľudia, bol plný autobus a proste som ich pustil sadnuť. Toto bola taká vlastnosť vrytá výchovou mojich rodičov. Odvtedy, keď sa ozval reflex podmienený výchovou, ale už po spomínanej vete kamoša, svedomie vykríklo: pusti ich sadnúť, a mozog zapracoval a povedal: Načo. Seď ďalej. A ja som sedel. Takto to fungovalo vždy. Ale už som ich nejakú dobu nepúšťal sadnúť.
Raz som išiel opäť v autobuse a nastúpil dedko. Musel už stáť. Zase sa ozvalo: Pusti ho sadnúť. Mozok začal zase mlieť tie blbosti a kašli na to a svedomie zase - pusti. A ja som tam sedel a nakoniec som si povedal. Serem na to. A pustil som ho sadnúť.
Už zase púšťam starších ľudí sadnúť. Ale už to nieje to pohodové: Nech sa páči sadnite si. Už nad tým rozmýšlam či pustiť sadnúť alebo nie.
Ak si to dočítal až sem, tak aj ja ti skúsim dať takú malú otázku, ktorá bude určená len a len pre teba. Znie takto: A ty tých ľudí nepúšťaš sadnúť ? Dúfam, že ti aj ja trošku znepríjemním tie krásne cesty v prostriedkoch hromadnej dopravy, tak ako to mne znepríjemnil kamoš :-) .
 
O vlasoch
Mal som dlhé vlasy. Nepýtaj sa ma prečo. Proste sa mi to páči a mal som ich dlhé. Nechcel som sa dať dlho ostrihať. Ani ti tu nepoviem dôvod prečo som sa dal, len by som sa rád podelil o zážitok a správanie sa ľudí.
Prídeš do firmy urobíš čo máš a ideš preč. Aha. Ešte som zabudol - trošku sa pobavíš s ľudmi a ideš preč. Chodil som tam dosť dlho. Nepoviem aká firma. Prišiel som ostrihaný. Do tej istej firmy. Nespoznali ma. Keď som dokončil obvyklú prácu, povedali mi. Vy ste taký šikovný. Predtým k nám chodieval taký dlhovlasý feťák a tomu to vždy trvalo dlho a neslušný a strašne otravný. Vždy tu bol dlho. No hrôza a vy ste taký šikovný. Musím pochváliť vašeho šéfa, dúfam, že k nám budete chodievať už len vy. Nezmenil som sa. Bol som to ja, čo k nim chodieval. Aspoň som tomu chcel veriť, že som tá istá osoba, ktorá existovala s dlhými a teraz s krátkymi vlasmi. Chcel som tomu veriť. Asi som sa celé tie roky mýlil. Asi som sa mal ostrihať už dávno. A pritom som to bol stále ja. Nechoval som sa ináč a robil som to, čo aj predtým. Rozdiel bol len v dĺžke vlasov.
Nedalo mi to a ozval som sa. Viete, to som ja, čo k vám doteraz chodil, len som ostrihaný. Dovidenia. Zvyšok nechám na tebe, čo si o tom myslíš. Ja len toľko, že keď po tejto príhodičke hovorili o mojom predchodcovi s dlhými vlasmi, vždy som sa už len usmieval. Ktovie čo budú hovoriť o pár rôčkov tomu plešatému pánkovi. Možno bude ešte lepší ako ten na krátko ostrihaný predchodca. Ktovie možno to budem zase ja a zase sa budem usmievať a čudovať sa ako som sa zo dňa na deň zmenil ...
 
O chrobákovi na chodníku
Išiel som so spolužiakmi zo školy a cestou sme sa zastavili na pivko. Boli všeliaké debaty. O nových mobiloch, o tom čo je v škole, dokonca o morálke (aj keď mi ešte nikto nepovedal čo to je). A po ceste z toho docela prijemného posedenia sme išli cez taký parčík. Mylím, že sa volá park Janka Kráľa. Bolo krásne. Krásny deň. Neviem to ani popísať. Zober si nejkú knihu alebo básničku, kde sa ti veľmi páči opis prírody a prečítaj si to alebo choď jednoducho von, ak je pekne, a vnímaj tú nádheru aby si začal človiečik prežívať tú atmosféru. Jednoducho nádhera. Ako sme sa bavili o tých spomínaných veciach, zbadal som chrobáka ako sa mrvý na zemi. Nahlas som povedal. Aha trápi sa ... Neviem ako som ho zbadal. Práve toho chrobáka som zazrel úplne presne ne chodníku. Bol to iba ten chrobák. Vôbec som ho nehľadal a našiel som ho ako sa trápi. Odpoveď od spolužiaka bola jednoznačná. Zašlapni ho. Mrkol som sa na neho trošku pozornejšie. Bol len otočený na chrbte a nevedel sa otočiť. Šťuchol som do neho, narovnal sa a odišiel preč. Neviem kde teraz je. Neviem čo sa mu stalo. A dokonca neviem ani aký to bol druh. Viem len, že to bol čierny chrobák, ktorý bol otočený a mohol byť zašlapnutý. Spomenul som si ako sa aj mi ludia občas takto mrvýme na zemi. Nevieme ísť. Nevieme sa prekopŕcnuť a ísť. A je pritom nádherný deň. Krásny. A tiež sa ti asi stalo, že ťa niekto v takýto deň zašlapol. Prosím ťa. Ak niekoho alebo aj mňa uvidíš trápiť sa, pozri sa na nás lepšie či sa nemrvýme, a ak zistíš, že sme len na chrbte a nevieme sa sami otočiť. Skús len tak trošku máličko drgnúť a nezašlapuj nás, sme to jednoducho mi čo sa mrvýme na zemi. Prosím ťa nezašlapuj nás. Možno sa po tom džugnutí rozhýbeme.
Tak som videl chrobáka. Bol na chodníku. A odišiel. Asi ho už nestretnem. Mohol som ho zašlapnúť a on len odišiel. Videl som malého čierneho chrobáka. Práve jeho na celej tej dlhej ceste som ho jediného zo všetkých zbadal. Zbadal som práve jeho. Malého čierneho chrobáka.
 
O paradoxe
V slovníku cudzích slov je toto slovko definované ako rozporuplnosť. Aj slovko rozporuplnosť je celkom pekné. Čo už. Chcel by som tu niečo povedať o jednej (viacerých) takýchto situáciach života. Mám rád prednášky, rozhovory, scénky, vysvetlovanie a vtipy, pri ktorých osoba, ktorá vysvetluje alebo rozpráva, používa pri tom kopec cudzích slov a neznámich výrazov a má veľkú snahu všetko vysvetliť a pritom stále tam hromadí tie cudzie slová a tvári sa múdro a obvykle zakončuje svoje geniálne vety kratučkou vsuvkou: "Rozumiete ?". Som nadšený a výborne sa bavím pri takýchto príležitostiach a verte alebo nie je to dosť často. Chvýľku sa výborne bavím ale časom keď sa poobzerám a vidím tie výrazi rôznych tvári začínam sa cítiť trápne. Vtedy sa hodí niekto, kto je na tom podobne. Nie je to až tak dávno, kedy som sa cítil veľmi zle. Bolo to nejaké posedenie s nejakými pánmi v kravatách a ja som tam nabehol v riflách a roztrhanej drígovici a teniskách značky abibas (nie adidas!). Dotyčný, ktorí ma tam viezol bol nahodený tiež slušne ale o stretnutí mi nepovedal nič. Prišli sme do takého nóbl hotelu a pri tých rozhovoroch mi bolo fakt zle. Múdre keci, kopec vtípkov, ktorým nerozumeli asi ani oni a rôzne narážky. Dostali sme sa k veci. Chceli nejaký návrh na nejakú situáciu ohladne počítačov. Chlapík predostrel svoje riešenie. Musel som sa ospravdlniť a ísť sa vyčúrať. Samozrejme som nenašiel záchod ale na chodbe som stretol upratovačku a tá mi povedala, kde je záchod pre zamestnancov. Hodili sme reč. Príjemná stvora. Konečne niečo normálne. Spýtala sa či som nový, a ako to tieto milé tety vedia, si aj sama odpovedala. Nekazil som jej radosť. Nechal som ju v tom. Bol som straśne rád, že tu je práve tento milí človek. A popravde veľa som sa k reči ani nedostal. Povedala na koho si treba dať pozor v podniku, kto žaluje na zamestnancov, kto je vedúci a aké finty platia na toho a toho. Rozlúčil som sa a vrátil som sa k stolu. Sadol som si a začal sa zase rozhovor. Neviem či to poznáš ale mňa v takýchto situáciach začína všetko svrbieť, štekliť, chce sa mi kýchať strašne nahlas, smrkať a proste všetko. Svrbí ma v uchu a teraz viem, že keď tam strčím prst vytiahnem odtiaľ (aj keď som si ráno umyl uši) určite nejaký humáč, ktorým zašpiním stôl alebo ja neviem čo. Proste to tak u mňa je. Okrem toho moje potné žlazy na rukách, sa zapnú do zvýšeného režimu produkcie a to uź je čo povedať, lebo pri normálnom stave dokážem zmáčať piják do dokonalej mokrej guličky. Zvýšený režim potenia rúk ešte nastáva pravidelne na sv. omši pri vete: Dajte si znak pokoja. Uff. V takýchto chvýľach môj mozok sústredí 99% svojej činnosti na kvapku potu ktorá mi začala práve tiecť pod pazuchou a hrnie si to dole. Do kelu práve sa vsala do trička. Bože už aby to skončilo. 1% mozgu sa snaží vnímať tie múdre reči. Konečne prestal. Spýtali sa ma na môj názor. Ja som im povedal niečo úplne iné, spýtali sa koľko odhadujem cenu môjho riešenia a rozlúčili sme sa. Chlap ma zaviezol domov. Idem pod sprchu. A spať. Práve som zažil paradox. Za odmenu som dostal 1000Sk vraj si mám niečo kúpiť na seba. Ďakujem, asi si kúpim žiletky aby som aspoň trochu vyzeral k svetu. Práve som totižto zažil čo to je paradox. A ešte niečo. Nedajte na múdre reči. Väčšinou sú blbé. A ak budete na mňa skúšať takéto finty povedzte mi to prosím. Budeme sa baviť obidvaja. Ďakujem týmto aj pani, ktorá sa so mnou bavila na chodbe. Bolo to jediný svetlý moment toho stretnutia. Ďakujem.
 
O návšteve u zubára.
Bol som po piatich rokoch u zubára. Len si ma mrkol a povedal. Dobehni za týždeň.
Prišiel som. Sadol som si v čakárničke. O minútku vybehla tetuška a skydala sa do sedačky vedľa. V čakárni začala voňať borovička. Chlapík, ktorý sedel vedľa to skonštatoval. Je totálne rozbitá. Určite si doma cvakla lebo ju to bolelo a teraz po tej inekcii do huby je na šrot. Hneď sa obrátil na mňa a povedal niečo v zmysle: Poznáš to mladý, že ?. Neviem čo tým myslel.
Bol som po piatich rokoch u zubára. Len si ma mrkol a ja som dobehol za týždeň. Po paničke s borovičkou a s inekciou v hube vbehol a v zápätí vybehol nejaký pán a zahlásil niečo. Ja som mu rozumel len: Tá ku..a. A išiel preč. Neviem čo bolo vo veci. Asi sa ponáhľal.
Bol som po piatich rokoch u zubára. Len si ma mrkol a ja som dobehol za týždeň.
Po paničke s borovičkou a s inekciou v hube a pánovy, ktorí sa ponáhľal išiel do ordinácie pán, ktorý skonštatoval stav dotyčnej pani. Bol tam dosť dlho a vyšiel vysmiaty.
Bol som po piatich rokoch u zubára. Len si ma mrkol a ja som dobehol za týždeň.
Po paničke s borovičkou a s inekciou v hube a pánovy, ktorí sa ponáhľal išiel do ordinácie pán, ktorý skonštatoval stav dotyčnej pani a teraz som bol na rade ja.
Vstúpil som do ordinácie. Dobrí deň. Sadni si do kresla. Aha tak ideme na to. Vŕtal.
Povedal vypláchnuť. A ja som si vypláchol hubu. V tom momente sa mi vygenerovalo v hrdle niečo čo normálny ľudia volajú hlien. Reakcia na seba nedala dlho čakať. Čo mi to tu chceš zapchať mladý ? Vŕtal ďalej a povedal znova vypláchnuť. Ja už som vedel, čo bude nasledovať. Proste som mu tam vyhodil zo seba snáď všetky humusi čo som mal mať celý budúci týždeń. To malé umývadielko sa už nechcelo spláchnuť. Prevrátil oči a vŕtal ďalej. Tretí raz ma poslal vypláchnuť von na trávniček. Vyplul som len to čo mi vŕtal. Asi tie jeho protesty boli počuť von, lebo nejaká pani mi poradila nejaký čaj. Dík.
Bol som po piatich rokoch u zubára. Len si ma mrkol a ja som dobehol za týždeň.
Po paničke s borovičkou a s inekciou v hube a pánovy, ktorí sa ponáhľal išiel do ordinácie pán, ktorý skonštatoval stav dotyčnej pani a teraz som vyšiel aj ja. Dovidenia.
Pán doktor si ma zapamätal. Zdravíme sa s úsmevom. Asi pojdem opäť na kontrolu ... Nejako ma totižto bolí hrdlo.
 
O národnej hrdosti
Išiel som na veľkonočné sviatky v jeden pekný podvečer po meste. V mojom priezvisku sa vyskytuje jedno ako by som to povedal. Hm. No neslovenské písmenko a to je R s Háčikom ale práve toto jedno neslovenké bolo kedysi českoslovenké, teda aj slovenké. Zase nás tý hnusný česi okašlali. Ešte aj o písmenko. Ako každý chodil som do školy. A v ten podvečer som stretol pár bývalích spolužiakov. A jeden asi mal už dosť, lebo ma aj spoznal a začal po mne hučať. Fajn prišiel som k nim a bavili sme sa. Keď som sa s nimi lúčil, samozrejme ako každý kto doteraz pil začal protestovať aby som neodchádzal. Ja som ale išiel preč a tak už mi len povedal: vypadni ty maďar a hodil tyku. Neviem či to myslel na tú tyku, či sa pomýlil na mne, alebo či volá svoj zapaľovač maďar, lebo aj ten mu vypadol z rúk. Ešte zo seba vyhodil pár slov o národnej hrdosti.
Národná hrdosť. Si asi riadne otyčkovaná. Do huby si ťa berú najčastejšie ľudia, ktorým práve z tej huby niečo tečie spätným chodom. Zdravím ťa. Aj teba národná hrdosť. Len vyzeráš trošku smiešne. Ahoj.
 
O tom akože som neviditeľný
Práve teraz mi klopká brat na rameno a hovorí, že je akože neviditeľný. Ja ho akože nevidím. Aha vybehol von a klopká na dvere. Idem sa pozrieť, kto to klopká. Otvorím dvere a vidím tam akože neviditeľného bráška. Zavriem. Uvidím ako sa to rozvinie. Idem sa napiť a behá okolo mňa ako satelit. Fajn už ho to snáď prestane baviť. Bohužial ešte ho to neprestalo... Je stále akože neviditeľný a mne neostáva nič iné len ho akože nevidieť. Asi to bude trvať dosť dlho. Zase totižto niekto klopká na dvere. Aha už zapojil aj ostatných. Teraz je už akože neviditeľný pre nás všetkých. Idem na záchod a na záchode sedí môj akože neviditeľný brat. Čo teraz spravím ? Asi ho ako to chcel akože nevidím. Poprosil som ho o vínimku, že na záchode je viditeľný. Schválil to. Našťastie. Byť neviditeľný by občas bolo aj nevýhodné.